Trenčiansky hrad bol v dávnych dobách hrdý, slávny a nedobytný. V časoch ťaženia Uhorska proti výbojným Turkom bol jeho majiteľom jeden z najvýznamnejších šľachticov Štefan Zápoľský.
Medzi početnými tureckými zajatcami raz priviedli na hrad aj krásnu a vznešenú Turkyňu Fatimu. Len čo sa to dozvedel jej snúbenec, bohatý paša Omar, ponáhľal sa svoju milovanú zo zajatia vykúpiť. Prišiel v sprievode svojej družiny a ponúkal hradnému pánovi vzácne dary. Tie však Zápoľského neobmäkčili. Jediným vykúpením za Fatimu mala byť aspoň slza vody získaná priamo na hrade. Nedostatok vody bol bol totiž jedinou slabinou inak nedobytného hradu postaveného na skalnom brale. Omar a jeho druhovia sa teda pustili do práce. Po tri roky, vo dne, v noci, v lete, v zime búšili do tvrdej skaly, aby z nej vykopali vzácnu vodu. Po nesmiernych útrapách a smrti takmer všetkých členov Omarovej družiny sa to napokon podarilo. Omar podal Zápoľskému vodu a so slzami v očiach mu povedal : Vodu máš, ale tvoje srdce je tvrdšie ako tá skala".
Zápoľský sľub dodržal, Fatimu Omarovi vydal a ten si ju odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie v zákrute na ceste z hradu. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste v 16.storočí niesol preto meno Závoj. Neskôr reštauráciu na tomto mieste premenovali a jej názov je dodnes Fatima.
Na nádvorí trenčianskeho hradu stojí studňa, ktorú od tých čias už nikto nenazval inak než Studňa lásky. Milenci si dnes pri nej šepkajú svoje sľuby vernosti a navždy si tak zapamätajú studňu, ktorej dno kedysi zmáčali Omarove slzy.